Vodná nádrž ŽILINA

Čistenie brehu Vodného diela Žilina

„Čistenie verejného priestranstva – to bude predsa hračka!“ – znela moja reakcia. No nebolo to také jednoduché...

Štrnásť žiačok a dvaja pedagógovia z Diagnostického centra Lietavská Lúčka si obliekli do pracovného a pustili sa do roboty. Našimi dobrými kamarátkami sa stali rukavice a veľké odpadkové vrecia. Vytvorili sme skupinky po 3 alebo 4 dievčatá s jedným dospelým.  Navigovali nás a pomáhali členovia Slovenského rybárskeho zväzu, ktorí túto akciu aj organizujú. O občerstvenie a pohodu sa staral pán rybár Richard Baran.

Začali sme od parkoviska pod Šibenicmi a po skupinkách sme si rozdelili breh až po most do Mojš. Čas počas upratovania ubiehal ako voda vo Váhu. Zistili sme, že pracujeme 4 hodiny a za ten čas sme nazbierali viac ako 90 vriec, plných odpadkov.

Počas zbierania sme našli rôzne odpadky. Plastové i sklenené fľaše, plechovky, igelitové obaly z rôznych výrobkov, kúsky polystyrénu, celé topánky, podrážky, celkom peknú plážovú šľapku značky Nike, rôzne časti oblečenia, detské formičky do piesku, ale aj podivuhodnejšie predmety, ako sifón či iné kúsky potrubia, žltú kačičku do kúpeľa, sitko  z umývadla, fixky, perá, pleťový mandľový krém aj inú kozmetiku. Mňa však najviac zarazili vianočné svetielka a gule, tabletky, žiarovky, veľká obrazovka starého televízora, či injekčné striekačky. Naozaj neuveriteľné, čo všetko dokáže človek odhodiť do prírody. Neuvedomuje si, ako jej môže ublížiť.

Do práce ma povzbudzoval príjemný pocit na duši – pomoc prírode. Som jednotlivec a keby sa takíto jednotlivci pospájali do celku, dokázali by sme veľa.

Na záver sa mi stala jedna príjemná vec, ktorá ma potešila zo všetkého najviac: zachránila som jeden nevinný život.

Čistila som plytčinu plnú konárov, lístia a odpadkov. Zbadala som navrchu malú rybku, nie väčšiu ako dlaň. Prišlo mi jej veľmi ľúto – jej lesklé telíčko nehybne ležalo na igelitovom obale z cukríkov. Nedýchala. No len čo som sa jej dotkla, začala sa trepotať. Chcela sa dostať do vody, no hrubá vrstva špinu jej to nedovolila. Snažila som sa ju chytiť do ruky alebo na kúsok dreva, no vždy sa mi vyšmykla. Odrazu zmizla pod igelitom a už som si myslela, že jej nepomôžem. Odhrnula som igelit a zistila som, že sa zasekla pod ním, v obale z jogurtu. Pousmiala som sa nad náhodou, zobrala somobal s rybkou a bežala ku brehu nádrže.. Ponorila som ho pod vodu a už len pozerala za malou rybkou, miznúcou v hlbokej vode. Kamarátky sa zasa potešili nebojácnou malou jašteričkou.

Po skončení brigády a občerstvovania, ktoré nám dali dobrí rybári m& napadlo,„Možno to bola zlatá rybka“ – nešeplo mi niečo. A tak som vyslovila nahlas jedno prianie:

„Želám si, aby človek neznečisťoval svoj domov – životné prostredie. Potom ho ostatní nebudú musieť po druhých čistiť“.

                                                                                Natália Janoštínová